BALLX - Diegesis


rozchádzanie sa Bez zvažovania širších súvislostí, len pre symetriu dátumu a atmosféru chvíľe, sme spoločne vycítili zrelosť doby, že nastal čas, aby sme o 9 hodine v 9. deň 9. mesiaca 9. roka - 2009 9.9. založili umelú skupinu s názvom Debili, tak ako nás nazval Laco Teren. Stretli sme príbeh samých seba, v kontakte s hanbou a pocitmi viny z nepremárnenej príležitosti. Zhodou neúmyselnej náhody to bolo v Deň obetí holocaustu a rasového násilia. Necítiac sa ako nenormálny, ale predsa výnimočne, prešli sme cestou od experimentovania k vedomej výpovedi o našich pocitoch a predstavách v obraze aj slove. Po ceste sa stalo mnohé, čo sa dá vidieť aj na našej stránke. Viacej z toho však nenávratne uvädlo a zmizlo. Také je už kúzlo chvíle a pokušenie robiť niečo iné. Debilita je bežne pomenovaním nedostatočnosti, v našom chápením skôr bez tohoto zmyslu slova len  výrazom nezanedbateľnej odchylky od bežnosti priemeru a polaritou geniálnosti. Nech je 9. deň 9. mesiaca 12. roku - 2012.9.9. - Deň obetí nenávisti..., dňom ukončenia našej spoločnej cesty umenia Debilov. Prekvapením zo zážitku, ako sme sa cítili nenávidení za inakosť a opustení pre trvanie si na svojom. Ako sme sa stretli a ako sme sa rozišli. tak nech Zhodou náhody a úmyselnej afinity k spájaniu formy s obsahom aj v deň záveru retrospektívnej výstavy Damiena Hirsta v Tate Modern. Výpoveďou o prchavosti a márnosti a sebaklame. Modernom umení a malom živote privátnej výpovede mimo dekórum, mainstream a klišé. Zbohom minulosť a ostaň zachovaná, tak ako sa nám javíš v prítomnosti. 9.09.09 bol len začiatok. boj s drakom Môj boj s drakom je o detskej odvahe. Verím v draka po prechodných obdobiach pochybností a viere v jeho neexistenciu. Pamätám si temnotu, vlhko, samotu a čaro malých hradných jaskýň. Pamätám si usporiadaný a slnečný socializmus ako dieťa. Pamätám si revolúciu ako pubertiak aj ako prevrat v popisnom zmysle slova. Pamätám si dospievajúci chladné a prekotné rozdelenie štátu, mladý dospelý otváranie dobrotivého náručia Európy, a už ozaj dospelý i popletenú dobu potom až doteraz. Kde bolo tam bolo, tam žil drak. A toho draka mám ja teraz rád. Od detstva som mal rád atmosféru hradného parku v Nitre(tento konkrétny hrad je už viac kostol, vtedy to bola skôr turistická atrakcia). Jaskyne a hradné kopce majú svoje čaro a pocit pevnosti. Tam som sa kedysi vyskytoval - hrával. Pamätám si prázdne miesto, s pocitom jeho napätia, bez pocitu ohrozenia reálnym násilným nebezpečenstvom, plné vzrušením zo vstupovania do nepoznaného. Spätne mám pocit, takú nejasnú telesnú spomienku sklučujúcej úzkosti, možno až tichej a takmer zabudnutej primordiálnej nadržanosti. Tak ako som zvliekal detskú kožu, stratill som aj prvotnú detskú vieru a nahradil ju inou. Len tak z police som vytiahol zdanlivo náhodú knihu a svet v knihe ma naviedol k fascinácii neexistujúcou hranicou medzi zaklínadlom normality a jednoduchým zdravým rozumom. Je mi už teraz ľúto za tou prvou detskou vierou, za energiou, vervou zmeny a nepoznanej budúcnosti. Nepoznám už naivnú čistú vášeň, alebo aspoň silný zmysel boja s niečím čomu nerozumiem, čo by ma malo desiť a pritom ma to láka. Načo bojovať s tým, u koho hľadám oporu aj keď viem, že to nie je priamo ten drak, ktorého mám rád. Načo bojovať s drakom, keď ten drak som aj ja a doba v ktorej žijem. Dostalo sa mi v detstve, na začiatku aj niekde v parku, v proporcii detskej postavy a zraniteľnosti k desivej ale nie úplnej temnote jaskyne, nejakého zážitku, pocitu, že sa tým niečo predsa lepšie stalo, že svet ostal po mojom detskom boji s drakom lepší, svetlejší a spravodlivejší.  Samozrejme svet je po smrti starého draka(násilnou alebo prirodzenou cestou), otvorený pre príchod nového draka. Zelená farba je jedovatá. zoznámenie sa Zoznámili sme sa s Petrom Stachom v Next Apaxe(Nech sa páči), veď všetci sme sa zoznámili, nejako. Peter ako “reper” mojej generácie – ročník 1973, pre mňa bol najprv známy len z počutia, ako Peter 73 a neznámy človek v červenej kravate a škrobenom obleku, človek z KDH. Pojem kresťanské doteraz vo mne vyvoláva synestetické pachy kadidla, príšerie dedinského kostolíka a pocit nepatričnosti, ruminujúcej blasfémie. Ročník 73 mi pripomína sladkú nostalgiu na detstvo v socializme a karikovaný obraz veselého života v detskej nevedomosti. Skamarátili sme sa, obzvlášť pre mňa dôležité, v období 2006-09, nepatril som poriadne nikam, chodil som pracovať do Londýna a čerstvo som sa presťahoval do Bratislavy. Žil som raz tam a raz tu. Dušou som bol len niekde medzi. Také medzi-miesto bola práve vtedy kaviareň Next Apaxe, pre pocit, že tu nie som neidentifikovateľný cudzinec. V istom zmysle nájomné za svoju obyvačku som si platil maržou a obligátnymi tringeltami čašníčkam za borovičku aj pre pána domáceho a aj na oplátku pre kohosi na bare. Tak nejak som sa iste stretol aj s Petrom, jasne si pamätám, ako som o ňom počul prvýkrát, keď mi Ben a Veronika nadšene púšťali song - Ročník 73, ktorého autor bol neznámy Peter 73. Nepamätám si však moment prvého osobného stretnutia, aproximujem, že to bolo istotne spojené aj s alkoholom - tam v Nech sa páči... asi najskôr s kóšer borovičkou. Talent, nadanie, estetika, bla bla... túžbou končí strach Kedysi som sa dočítal na internete, že zdravotná sestra – pani Bonnie Ware, ktorá pracovala roky s umierajúcimi, zverejnila svoj súkromný výzkum / pozorovanie, v ktorom odhalila najčastejších päť vecí, ktoré ľudia ľutujú na smrteľnej posteli. Na prvom mieste bolo:  Keby som len mal odvahu žiť skutočný život podľa seba a nie len život podľa očakávaní iných. (I wish I'd had the courage to live a life true to myself, not the life others expected of me.) Neberiem to ako výsledok seriózneho výskumu, ale pointa mi sedí s vlastnými skúsenosťami so skúmaním hĺbok duše. Často to ľudí trápi a do smrti sa húževnato bránia sami pred sebou. Nechcú si uvedomiť, ten nepríjemný pocit, že nežijú skutočný život, ktorí by chceli - aj zo strachu z reakcií okolia. A zo strachu, že bude odmietnutý inými, človek nakoniec odmietne vlastné potreby. Ja sa obohacujem týmto ľudským nešťastím, keď vnímam svedectvo tejto ubiquitnej podstaty bytia, ako psychiater, nachádzam vlastnú odvahu žiť život, ešte kým sa to dá – trochu ináč. A naozaj obvyklým výsledkom je odmietnutie. Čo ma živí, v zmysle obživy, nie je teda sociálna fóbia alebo paranoia vyobcovania, je to opodstatnený ľudský strach zo života medzi ľuďmi. A psychiater alebo šaman je to jedno, ľudia sa k obom správajú podobne. Je pre nich nebezpečné, čo sami nechcú vedieť. Šaman žije sám v domčeku za dedinou. Ja sa niekedy cítim, že žijem stranou od prostých ľudských spoločenstiev, sám vo svojom malom svete. Až tak to nevadí, celkom som si na to zvykol, že ma niekedy nepríjmú k štedrému stolu alebo odmietnu v spoločnosti “profesionálnych umelcov”, vadilo by mi, keby som kvôli tomu nežil vlastný život aj s krehkou neistotou subjektívneho zážitku. Sigmund Freud používal psychoanalýzu ako druh samovravy v dialógu. Pomenoval konštrukt nevedomia, časť ľudskej psychiky, ktorú sa snažil poodhaliť tak, že mu pacienti museli hovoriť všetko, čo si myslia a aj najmenší detail myšlienky, čo ich napadne. Podľa mňa to funguje trochu inak, ako si to doktor Freud myslel. Keď začnete niekomu hovoriť o sebe všetko, nevyhnutne začnete zisťovať o sebe aj niečo, čo ste dovtedy o sebe sami nevedeli, niečo z toho ste vedeli a nemohli ste si to pripustiť, ale tá najpodstatnejšia časť je tá, čo ste to o sebe vôbec nevedeli a vlastne ste to vymysleli pre toho druhého. Napokon tento výtvor sebareflexie pre uši psychoanalytika, môže byť užitočný práve len pre Vás, ako pohľad do zrkadla. Aj tak nejak funguje liečba duše, pohľad do pohľadu vlastných vystrašených očí. Čo o sebe nevieme, nie je nevedomie per se, je to zmena uvedomenia si samého seba, ktorá nastane, až keď to vypovieme. Uvedomíme si potom, čo sme v živote chceli, ale to už nebýva pôvodná potreba z minulosti, lebo minulosť teraz neexistuje. Čo som naozaj kedysi chcel je len spomienka, šifrovaná správa o prítomnosti. Teraz potrebujem chcieť na novo, podľa toho akým som, akým som sa stal. Civilzácia alebo iná “svorka”, otrávi človeka zahanbením potrebovať niečo pre seba, miesto toho už potom chce len niečo akoby pre seba, ale vždy v prvom rade, podľa druhích, takmer s istotou to, čo pre seba naozaj nepotrebuje. Keď ľudia hovoria o vlastnom takzvanom nevedomí, musia prekonať aj veľa zahanbenia, zahanbenia zo seba samých. A keď je to už vonku, tak často zistia, že sa ani nie je za čo hanbiť, a môžu ísť ďalej. Nakoniec je to jedno, lebo ak aj ich hanba trvá, miesto toho úprku do vlastného nevedenia, idú ďalej. Keď som začal o sebe maľovať pre niekoho, zistil som o sebe niečo pre seba. Keď maľujem pre seba, nie lebo chcem byť slávny umelec alebo si kúpiť nové topánky, nebodaj splácať hypotéku, maľujem pre seba, tak možno, môžno objavujem svoju túžbu. Nemyslím, že to má prevratný význam, čo ľudia ľutujú na smrteľnej posteli, súvisí to skrátka so smrťou, smrť je odporná. Keď príde smrť, aj ten pravdivý život stratí zmysel. Tak ako obraz, ktorý som nikdy nenamaľoval nemôže byť ani krásny ani škaredý, ani hodnotný ani bezcenný. Snažiť sa treba, ale nepreháňať. hodnota tieňa Našiel som, alebo skôr on si našiel mňa, príbeh ako obraz toho, čo sa deje so mnou. Hocijaký obraz je pre mňa dosť dobrý, nezaujíma ma cieľová skupina, zaujíma ma interakcia, reakcia okolitého sveta na moju akciu. Túžim po kontakte a blízkej intimite. Je v tom viacej farieb a odtieňov. Umelá predstava podoby umelca, ktorý hľadá, čo ostatným povedať mi nesedí. Viem čo chcem povedať, neviem ako a neviem to uchopiť. Keď maľujem, tak to možno vyjadrím a tak sa to zmení do podoby obrazu. Neviem to, čo by som slovami opísal a už vôbec, ako by som to rovnako namaľoval znovu, vždy sa to zmení okamžite s vyjadrením. Vývinová psychológia hovorí, že ako deti máme všetci svoje potreby, ktoré potrebujeme naliehavo naplniť. Najprv sa nenecháme ničím odradiť, tvrdohlavo nástojíme na tom, až kým sa nám to nepodarí alebo nepodarí, lebo skrátka veríme v svet. Neexistuje svet, ktorý by potreboval naše potreby uspokojiť. Svet, ktorému by sa dalo tak bezmedzne detsky veriť na ozajstnom svete nie je. Z konfrontácie medzi potrebou a jej naplnením sa nám na celý život vpečatí trauma, že nie je možné absolútne individuálne naplnenie a svet má svoje konečné rozmery. Nenaplnené potreby, pocity frustrácie, existencionálneho hladu a samoty, nás nútia ku kompromisu - kreatívnemu vyrovnaniu sa s tým čo je vonku. Dieťa si musí pripustiť, že všetko nemôže mať, možnosť, že to je problém okolitého sveta, že je chyba vonku, alebo že naozaj existuje prázdno a smrť, nie je možná. Pre detskú dušu ostáva jediné riešenie, za to čo jej chýba, prevezme zodpovednosť sama na seba. Nedostatok bezpečia, podpory, fyzického kontaktu alebo lásky, potrebujeme vyriešiť v rámci dostupných možností. Potrebujeme detsky vnímať druhých, ako rozprávkové vzory. Ten vzor naozaj nie je vonku, to vonku nie je rozprávka. Zachováme si ilúziu, čarovnú percepciu reality za nejakú cenu. Za cenu straty vlastnej sebahodnoty. Nedostatky okolitého sveta a privátnej reality prostredia prevezme dieťa na seba a tak si vytvorí vlastný tieň. Je to aj tieň krásy, ktorú premieta na to, čo ho obklopuje. Cena za vysnívanú krásu, bezpečie alebo lásku je vysoká. Platí sa obetou vlastného ja, ktoré sa zmení na mentálny obraz vlastného temna a identifikáciu s vinou, hanbou a vnútorným zlom. Maľovanie môže byť cesta, ako sa dotknúť tieňa, ako ho obkresliť a dômyselne zbaviť moci užitočnosti. Na moment dotyku vedomia s hmotou, vo chvíli, keď všetko je opäť možné, tieň nie je na ten prchavý moment potrebný pre prežitie. Na plátne, dreve, papieri alebo čomkoľvek je nekonečno vnútroných potrieb na moment naplnené a vtedy má takzvaná duša(intímny sebaobraz) priestor a môže sa zbaviť tieňa. Krása má hodnotu vlastného tieňa. Všetko má svoju cenu. zamnou a predtebou Keď sa stretnú dvaja ľudia po prvýkrát, obvykle to nie je stretnutie tých istých ľudí, ako je tomu po mnohých rokoch známosti. Prvý krát, navyše, keď je to bez toho, aby jeden o druhom vedeli odkiaľ prichádzajú a kam idú, čo ich trápi, ako prežívajú sami seba a ako reagujú na okolitý svet, je stretnutie dvoch len stretnutím dvoch hercov. Je to stretnutie dvoch reprezentantov jedného a druhého. Jeden vysiela, druhí prijíma, potom v autentickom stretnutí si každý prijaté spracuje a obohatené o samého seba vysiela naspäť. Je to ako pin-pong myšlienok, slov a ich vnemov, mimiky a iných mimoslovných prejavov. Je to stretnutie dvoch rozsiahlych svetov skúseností, zážitkov a zdedeného vnímania sveta. Tí ostatní sú pre nás len obrazom, ktorí si maľujeme sami na základe čohosi, čo je tím druhím akosi vlastné(podľa nás samých). Myslím, že je v našom vnímaní iných viac fantázie ako si trúfame pripustiť. Tá vnútorná fantázia nie je vycucaná z prsta. Tá fantázia je chaotický roj minulých stretnutí, nie len tých, ktoré sme sami zažili za svoj krátky život, ale často aj tých, ktoré zažili tí ktorích sme predtým stretli a oni svoju skúsenosť nejako preniesli do našej skúsenosti a predstavivosti. Obraz sa na nás pozerá bez toho, aby sme mu mohli čosi zahrať, akokoľvek sa pred ním pretvarovať, obraz je aký je, a sám sa podľa nás nijako nemení. Pred obrazom sa v divákovi stretávajú všetci čo stoja za divákom. Nie je to rockový koncert, kde poslucháč stojí spolu s davom ľúdí a vníma čo sa deje na pódiu. Pohľad na obraz je zážitok, ktorý sa rozozvučí aspoň pre mňa vo mne samotnom, ale aj vo všetkých mojich minulých zážitkoch stretnutí, až kamsi za môj fyzický rozsah bytia do minulosti generácií, obzvlášť zo strany otca a zo strany matky, v dvoch imaginárnych prúdoch zástupov postáv. Tie prúdy sa spájajú a vnárajú do prúdu mojej vlastnej histórie, kde sám obsahujem seba ako novorodenca, malé bábätko, chlapca, dospievajúceho chalana a dospelého muža, akým som - na pohľad a možno len prvý dojem práve teraz. V prítomnosti sa stretáva čas, nie len čas vlastný, osobný ale aj čas kolektívny a duchovný. Nemá to význam, ktorý sa dá zhrnúť do slov. Skôr je to sila hĺbky zážitku stretnutia a jeho pominuteľnosti. Stretnutia s iným človekom alebo jeho obrazom, ktorý vytvára o sebe alebo svojom svete. Na svojich obrazoch mám rád aj symboly a príbehy. Vraciam sa sám k tomu, čo som namaľoval na plátno, aby som hľadal, ako sa tam odráža všetko zo mňa, ako z obrazu prúdi paralelný súčet stáročí vplyvov, ktoré ma vyformovali a stojím tu a teraz v prítomnosti taký aký som. Zľahka na druhej strane plátna sa vynára bezprostredná budúcnosť od tej najbližšej chvíľe, ktorá už už má nastať ale zatiaľ je len extrapoláciou môjho vedomia. Aj takto pre mňa funguje obraz. Je to stretnutie, ktoré má v sebe vždy čosi alebo kohosi čo/kto stojí predním a to čo je ďalej na druhej strane obrazu. Ten tenký prúžok medzi vtedy a potom je táto chvíľa a je to zároveň celá večnosť, ktorá je len jedným bezrozmerným okamihom. Je veľa tém a málo farieb. 666 Aké je to žiť dlhšie mimo domova, medzi cudzími ľuďmi som pocítil 2x veľmi intenzívne, čuduj sa svete prišiel som na to, že chcem byť na Slovensku. Nie celkom doma, kde som sa narodil – v Nitre, ale tu v Bratislave. Prvýkrát som odišiel z Nitry v 18tich na 6 rokov na vysokú školu do Brna, vtedy, keď som odchádzal, sme ešte boli jedna spoločná krajina, jeden štát a zrazu po prvom semestri, som sa ocitol v inom štáte. Snažil som sa adaptovať na inú kultúru, na väčšie mesto a nejako tak sa v tom nájsť. Vážne som mal pocit, že by som mohol ostať. Ale nespálil som mosty s minulosťou v Nitre, vďaka tomu som zažil aj zrod kapely Horkýže Slíže, ktorým som ešte pred obdobím akejkoľvek slávy, prvé leto vysokoškolských prázdnin, písal a korigoval texty. Čoby budúci znalec “duše” som s Hrivňákom vymýšľal filozofiu toho, čo chcú svojou hudbou povedať. V Brne som sa zas opájal atmosférou zvláštneho mesta, koketoval s  cyberpunkovou bohémou a našiel nového dospelejšieho seba, kto som, čo som, kto by som chcel byť a ako by som chcel žiť. Posledné leto vysokoškolských prázdnin, po 6tich rokoch som trávil naspäť „doma“ v Nitre. S kamarátmi z detstva, ktorí boli synchrónne v podobnej životnej etape hľadania miesta, sme rozbehli projekt Subterra. Prežil som potom 6 rokov v Nitre, zažil som si svoje, dokončil som si špecializáciu z psychiatrie a psychoterapie. Limity malého mesta, mi začali dýchať na krk, skoro ma vyhodili z práce, lebo som si po svojom trval na svojom. Subterru zkonfiškovalo Staré divadlo. Zasiahla ma aj osobná tragédia. Zrazu mi bolo doma tesno, hľadal som východisko. Rozhodol som sa odísť. Odišiel som do Londýna, tak ako som vlastne aj pred 6 rokmi sníval. Čas v anglicku sa prelínal s časom na Slovensku po 3 roky tu a tam, spolu to bolo 6 rokov medzi.   Vrátil som sa domov - teraz do Bratislavy, kde som sa cítil viac doma. Jel to taký geografický a mentálny priemer mojejj doterajšej životnej histórie. Tu som si založil privátnu prax, stretol som ženu svojho života a po rokoch som začal opäť malovať. Aké z toho vyplýva ponaučenie? S nadsádzkou snáď jedno: „všade doma, dobre najlepšie“. Neviem čo k tomu ešte dodať, ale zdá sa mi to veľmi dôležité. Toto sa stalo. Toto ma ovplyvnilo, toto som zažil. Mám od dospelosti(aspoň formálnej) kontinuitu diskontinuity. Poznám svet, možno menej ako on pozná mňa. Vzrušuje ma pocit, že zmena je možná, aj keď verím, že každá niečo stojí a ba priam až ako povedal v niektorej zo svojich kníh Jozef Heller: „Zmena vždy prináša zhoršenie.“ Verím, že ľudia sú v podstate veľmi podobní, ale tie malé rozdieli, medzi nimi, môžu mať zásadné dôsledky. Nie je mi jedno, kde som a s kým som. Je mi jedno, čo nemôžem zmeniť, alebo čo by ma stálo toľko úsilia, že zmena by stratila pre mňa význam. Môžem si vytvoriť svoj svet, má limity, podľa “duše” miesta a v Bratislave som si nateraz vytýčil svoju kótu: 3x6 rokov hľadania. Po malovaní si treba po sebe upratať. neomylnosť Nie je ťažké zapierať omyl. Život v nerozpoznanom omyle je možno pravá podstata vedomia. Obraz ako súčasť vedomia je nevyhnutne len omyl, aj keď často fascinujúci a krásny. To čo vidíme pred sebou nie je celkom iste to, čo tam pred nami naozaj je. Ak sa nám to páči, nepáči sa nám originál, ale len jeho nepresný a deformovaný privátny duplikát. Ak je táto krása omylu zdielateľná, tak je zbytočné sa pýtať prečo. Zmysel konkrétneho ľudského života je podľa Petra Stacha konečnou odpoveďou na otázku „Prečo?“? Možno áno, ale skôr nie. Neomyl nie je možný, ak obsahuje, omyl je možný aj bez neomylu, omyl je v podstate istý a nekonečný... Pravdivá odpoveď na otázky prečo, je len syntaktickou modlou, úzkostlivo uctievanou detskou vierou, ktorá nie veľmi zodpovedá tomu, ako vyzerá uchopiteľný svet okolo nás, ako sa nám javí. Je to vždy len neúplná reflexia seba samého a ako taká, zrazu stráca hĺbku, lebo tam ďalej za neomylnou odpoveďou prečo, isto iste číha omyl a v neúplnosti chýba kus vlastného ja. Ak sa mýlime vo všetkom, prečo by práve toto mala byť nevyhnutne pravdivá realita. Možno predsa existuje pravdivá odpoveď na zmysel konkrétneho ľudského života. Osobne si myslím, že tou odpoveďou a teda potom analogicky k Petrovym úvahám, zmyslom života bude jedine vlastný autentický omyl. Komu z nás je príjemné si uvedomiť, že sa mýlim, že to čo si myslím, že je pravda,  je omyl? Jasnejšie to vyznie v angličtine, ak sa niekto mýli  je „wrong“, doslovne preložené naspäť do slovenčiny  to môže znamenať, že  „je chybný“. V slovenčine to také jasné nie je, ale jazyk, hádam len pokrytecky maskuje takú implikáciu, ktorá mi je v angličtine jasnejšia. Ak sa mýlim, tak som pochybný, špatný, zlý. K omylu sa viaže hanba a vina. A nutkavé popieranie omylu, umožňuje opakovanie chýb a naopak priznanie si omylu vedie zmenu. Hanba je túžba po kontakte so svetom a s inými bytosťami v ňom, ale zahanbenie z prítomnosti je tak intenzívne, že sa z kontaktu treba odvrátiť k fantázii – osamelému vnútornému prežívaniu, ktoré vonkajší vnem veľmi neobsahuje a je len anestetikum - vnútorný sen o živote okolo. Preto rád provokujem, dobýjam sa kontaktu a s ním aj zahanbenia, preto schytávam odmietnutie a zahanbenie, práve preto, keď sa mi darí cítiť. Chvíľková absencia omylu o neomylnosti, snáď  pravda, bolí, aby sa dala vnútri stráviť, može byť len kratučkým zábleskom. Pravdivý kontakt nikdy netrvá, kontakt len existuje a je ho cítiť. Aj keď vedomá rekolekcia na minulé je už len subjektívnou ilúziou, omylom z podstaty opakovania neopakovateľného. Hlásim sa k univerzálnej omylnosti a pripúšťam možnosť neomylnosti ako ideál zážitku jedinečného okamžiku, ktorý sa vždy nevyhnutne okamžite stratí. Obraz – ako umelecké dielo preto považujem za dvojnásobný omyl, chybnú reprodukciu chybného vnímania. Môžem veriť v hodnotu toho, že vnímaný niekým iným sa akoby náhodnou, len mylnou percepciou a nedajbože aj interpretáciou stane zážitkom prítomnosti kontaktu. Tak, ako pri milovaní aj pri malovaní niekedy zahanbenie exploduje a obráti sa na ruby v akýsi príjemne vzrušujúci pocit šťastia a kontaktu s niečím nezachytiteľným v odpovedi alebo v otázke. O čom nemožno hovoriť, o tom netreba hovoriť. deti aj dospelí spolu Na začiatku sú deti prišelci - sú ako mimozemšťania na novej palnéte. V prvej fáze, žijú s predstavou, že tento svet im patrí a je to výlučne ich vlastné dielo - výtvor vlastnej halucinatórnej fantázie - na spôsob “toto sa mi len sníva”. Je to paradox - nepoznajú svet ako cudzie miesto, ako iné, než vlastné, lebo je to nepoznané miesto. Začínajú z bodu nula, keď všetko je len jedno nekonečné ja. Postupne precitajú, spoznávajú túto akoby snívanú planétu. Mentálne pristávanie v skutočnom, postupne a nebadane, akoby-cudzom svete iných. Začína uvedomenie si, že ja som ja a ja nie som to ostatné, ja nie som tí druhí. Deti - noví ľudia sa spoznávajú s obyvateľmi tohoto starého sveta, učia sa jazyk a spôsoby, snažia sa napodobňovať dospelých, byť ako oni. Zahŕňajú ich obdivom a láskou bez existencie konca rozlúčenia sa. A zrazu, zrejme v jednom momente, je to planéta detí a mimozemšťania sú odvrhnuté idoly dospelého sveta. Dospelí sú zo sveta reliktov dávnej a zabudnutej akoby mimozemskej civilizácie na domovskej planéte generácie jej potomkov. Deti nevedia, ako prišli práve sem, nechápu, čo ich presahuje. A od toho “zrazu”, dospelí nežijú celkom vo vlastnej prítomnosti ich detí, už len v spomienkach, nie celkom na tej istej zemi, po ktorej sa ich deti stále len učia chodiť a spoznávať ju, ako vlastnú planétu. Deti dospelých a nastávajúci noví dospelí vlastných detí, čoskoro plodia vlastnú nasledujúcu generáciu. My je definované ako všetko, okrem toho, čo nie sme my. Generácia strieda generáciu a domov jedných sa stáva domovom druhích, vstupujú doň cez odcudzenie vítania a odchádzajú s prijatím lúčenia sa. Striedaním vzrušenia nálezov a paralýzy strát. Jeden svet je vždy viacero svetov, patrí všetkým, ale nikomu samotnému celý a ani to nikdy natrvalo. Nad desom strácania a vytržením vítania, beží život samotný, neosobný, univerzálny. Uzavretý do prežívania a vnímania jednej generácie, privátneho života vlastného sveta, stráca sa kontakt s druhou stranou vlastných hraníc. Stráca sa kontakt generácií a jednotlivcov medzi sebou a aj so sebou samými. Ako sme sa stretli, tak sa aj rozchádzame, sami, spolu alebo zvlášť. Každý rozchod je nový začiatok konca. Kým všetko naozaj skončí - dovtedy v tom sme spolu. Duša je veľmi vecná.